Naše karibské destinácie sme toto leto rozšírili o ďalšiu perlu tohto regiónu, ktorá sa môže pochváliť nádhernou prírodou, horami, ktoré sú zahrnuté v svetovom dedičstve UNESCO, nádhernými plážami a tiež veľmi príjemnými ľuďmi, ktorí nás vrelo privítali hneď po príchode na tento ostrov. Ako sme si už v týchto karibských rajoch zvykli, aj tu sme si hneď po prílete vypožičali auto, aby sme sa po ostrove mohli čo najrýchlejšie a čo najpohodlnejšie prepravovať a objavovať ho kúsok po kúsku. A keďže sme si to sem namierili hneď na začiatku hurikánovej sezóny, po prvýkrát sme zažili aj tento vrtoch počasia, no našťastie sme si to tak my, ako aj ostrov, nijak škaredo neodniesli a mohli sme si priniesť nazad domov nádherné zážitky a krásne spomienky, o ktoré sa teraz podelíme aj s vami.
Svätá Lucia ponúkne krásne pláže, nádhernú prírodu a nevšednú zábavu…
Popri cestách sme okrem stromov obdivovali aj paprade. Ale nie také maličké, aké rastú v našich lesoch, ale paprade veľkosti našich bukov či hrabov.
Ostrov Svätá Lucia sa nachádza medzi Martinikom a ostrovom Svätý Vincent a Grenadíny. Všetky tieto ostrovné krajiny sú nádherné a turistom ponúknu nielen krásne pláže, ale aj stále panenskú prírodu. Tak je to aj na ostrove Svätá Lucia. Rozkladá sa na 617 km2, čo nie je ani dvojnásobok rozlohy nášho hlavného mesta. Keď sme sedeli v lietadle, prihovorila sa nám domáca pani a pýtala sa nás, či ideme navštíviť ostrov prvýkrát. Keď sme sa priznali že áno, začala nám o ostrove rozprávať zaujímavé fakty. Napríklad aj to, že na ostrove býva len zhruba 180 000 ľudí, že sa čoraz viac presúvajú z nížinatých miest do kopcov a že kopce sú tu naozaj členité, vysoké a zaujímavé. Dokonca tie najpopilárnejšie hory, Gros Piton a Petit Piton, ktoré su zapísané aj vo svetovom dedičstve UNESCO, si našli cestu aj na štátnu vlajku Svätej Lucie. A že sú tieto kopce naozaj nádherné, sme sa presvedčili aj na vlastné oči, nielen pri pohľade z lietadla, ale aj pri výlete na úpätie týchto kopcov. Hneď pri prvom pohľade nám pripomínali zuby pytóna a ich motív sme našli aj na niektorých domácich produktoch v ich logu.
Po minuloročnej návšteve francúzskeho karibského ostrova Guadeloupe, sme sa na Svätú Luciu tešili a očakávali sme od nej podobnú atmosféru, avšak tu sme zažili opäť niečo iné. Guadeloupe je francúzske územie a teda aj obyvateľstvo či zvyky sú tu francúzske. Svätá Lucia patrila Veľkej Británii a teda je tu badať pozostatky kolonizátorov. Pre nás najsilnejším vplyvom Britov bola jazda vľavo. S ňou sme sa stretli na našich zahraničných cestách spoza volantu po prvýkrát a boli sme aj radi, že nami vypožičaný Chevrolet Spark, o ktorom sme si napísali aj v našom teste jazdenky, dostal automatickú prevodovku a my sme sa tak mohli plne sústrediť na jazdu vľavo. Po prvých kilometroch sme si to do protismeru namierili len dvakrát a to hlavne pri odbočovaní vpravo. Stalo sa nám to ale len prvý deň, potom sme si už jazdili tak, ako sa na ľavostranné šoférovanie patrí.
Kilometrové kolóny medzi mestečkami a plážami sme mali na dennom poriadku. Bolo to preto, že domáce obyvateľstvo nevie veru jazdiť poriadne a vytvárajú tak na cestách dokonalý chaos. Trúbenie je tu na bežnom poriadku a sem-tam sme sa zabávali na tom, že moja pani manželka si tiež len tak zatrúbila, keď mala na to chuť. Diaľnice tu neexistujú. Máte tu len cesty približne podobné našim cestám druhých a tretích tried, ktoré sa rozprestierajú v hornatom teréne, sú úzke, plné zákrut a veru väčšina je v takom stave, že sa miestami bojíte prejazdu. Avšak väčšina tých horších ciest je umiestnených v častiach, kde moc turisti nechodia a kde nie je veľká premávka. Ich stavu nepomohol ani hurikán Beryl, ktorý sa počas našej dovolenky prehnal Karibikom a ostrov Sv. Lucia zachytil z južnej strany. Okolo letísk či hlavného mesta a dôležitejších turistických oblastí, sú cesty porovnateľnej kvality ako v našom hlavnom meste. My sme s našim autom prejazdili ostrov z východu na západ a tiež smerom na sever aj na juh a dokopy sme prešli zhruba 520 km.
Naše ubytovanie v Blue Horizon Apartments sme si zajednali cez Booking a boli sme medzi prvými jeho návštevníkmi. Viete si predstaviť, ako sme boli napätí, keď sme sa k nemu vybrali z letiska. Mimochodom, náš prílet moja pani manželka naplánovala tak, aby sme mali z Viedne jednodňový prestup v Toronte, tak na ceste smerom tam, ako aj pri ceste smerom nazad a preto sme sa mohli pokochať tak výhľadom na neďaleké Niagarské vodopády, na ktoré sme si spravili výlet z Toronta, hneď po vystúpení z lietadla. Na túto cestu sme si vypožičali na letisku americký sen, mohutný pick-up RAM 1500 so slávnym motorom HEMI a cestou nazad sme prestupový deň strávili v Toronte. Vďaka hop-on hop-off autobusu sme zase objavili tie najzaujímavejšie zákutia tohto kanadského veľkomesta. Vráťme sa však k nášmu ubytovaniu. Na mapách sme si našli kde sa nachádza a podľa navigácie sme sa vybrali tam, kde nás posielala. Už keď sme mali poskedných pár stovák metrov k ubytku, ocitli sme sa niekde na šrotovisku, alebo smetisku, ani to nevieme pomenovať. Tak sme si mysleli, že sme zle odbočili, no navigácia nás aj druhý aj tretíkrát navigovala sem. Začínali sme uvažovať, že čo za ubytko sme si to bookli, no podľa tých pár fotiek sme si boli istí, že to bude niekde inde. Tak sme zavolali našej domácej Karen a tá nás po telefóne navigovala priamo pred dom. Keď sme uvideli vilu na kopci, v ktorej sme mali zaplatené ubytko, obklopenú banánovníkmi, avokádami, karambolami, rôznymi citrusmi či kešu a inými exotickými stromami s výhľadom na more, zátoku a zapadajúce slnko, boli sme naozaj štastní a vďační zároveň. Výhľad z okna či z terasy sme si užívali každý deň nášho pobytu, okrem niekoľkých dní, kedy nás mierne vyplašil hurikán Beryl.
Do Karibiku chodievame prevažne v našich letných mesiacoch, začiatkom júla, a na tropické búrky či občasné lejaky sme zvyknutí. Nepripisujeme im nejakú vážnosť, aj keď sem tam nejaký ten strom či palmu vyvrátia. S hurikánom sme sa však doteraz ešte nestretli a preto bola táto skúsenosť pre nás úplne nová. Ja osobne nepodlieham panike avšak nie každý rieši veci s chladnou hlavou a musíme sa priznať, že moja pani manželka sa mierne obávala, čo to má na Svätú Luciu zavítať. Keďže v dnešnej dobe máme každý internet v mobile, veľmi ľahko sa môžeme dostať k rôznym správam. Od tých, ktoré sú reatívne v pohode, až po tie najčiernejšie scenáre. Beryl bol najskôr tropickou búrkou a postupne naberal na sile, až sa z neho stal hurikán kategórie 5, čo už nie je úplne sranda. Pokoju nepomohla ani vyhláška prezidenta Sv. Lucie, ktorý vyzval ľudí, aby sa pripravili na hurikán a spravili si doma zásoby, keďže je možné, že dôjde ku kompletném shut-down a teda uzávere ostrova.
Samozrejme Google horel pod našimi prstami a snažili sme sa nájsť relevantné informácie, čo to bude pre nás znamenať. Prišla ku nám aj naša domáca a teda vysvetlila nám, že by sme si mali ísť nakúpiť predom trvanlivé potraviny, vodu a pripraviť sa na to, že nebude elektrina. Tak sme tak aj urobili, zásobili sme sa a vyčkávali sme na dome, kedy príde hurikán. Na spanie sme si vybrali tú izbu, ktorá mala okná čo najďalej od postele, pre istotu a tiež nás mrzelo, že sme boli uzavretí v dome a nemohli chodiť na pláž, keďže bol zákaz jazdiť po cestách mimo výnimočných prípadov. Prišla búrka, silný vietor a za obeť okolo nášho domu padol azda najkrajší avokádovník, aký som kedy v živote videl. Jeho plody boli skoro také veľké ako rugbyová lopta a aj kvôli ich hmotnosti ho jednoducho vyvalilo z podmočenej pôdy.
Polámané listy banánovníkov či paliem ani nerátame. Naša strana ostrova, na ktorej sme bývali, však mala šťastie v nešťastí, pretože nebola otočená do oceánu, ale naopak do zálivu. Juh ostrova si to však odniesol o niečo horšie. Celkovo Svätá Lucia tentokrát počas hurikánu obišla relatívne dobre. Domáca nám hovorila, že zažili už aj také roky, kedy sa v južnej časti zosunul svah, ktorý doslova pochoval časť mesta pod ním vrátane domov a ľudí v nich. Tento rok sa toto južné mesto Soufriere po hurikáne spamätovávalo „len“ z neprechodných ciest na ktoré popadali stromy, z prerušenej elektriny kvôli padajúcim stromom a so zaplaveného cintorínu, na ktorý voda doniesla loďky zo zátoky. O stratách na životoch sme sa v správach nedopočuli. Našťastie…
Hneď po tom, ako bol zrušený špeciálny stav a život sa vrátil do normálu, čo bolo v podstate po troch plných dňoch strávených na ubytku sledovaním seriálu Dharma a Greg v telke (iné nám tam moc nešlo, no boli sme radi, že máme aspoň toto a elektrinu), sme si to namierili práve na juh ostrova, pretože práve tam sa nachádza prírodný unikát zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO, hory Gros a Petit Piton. To sú práve tie ikonické svätolucijské dva zuby, ktoré vás vítajú hneď pri prílete pri pohľade z lietadla.
Tu sme sa vydali s nádejou, že cesty už budú upratané a našťastie, až na nejaké dve zúženia, aj prevažne čisté boli. Na prírode južnej časti ostrova sme však videli, čo hurikán s vegetáciou spravil. Práve zo spomínanej dedinky Sufriere, respektíve z kopca nad ňou, je na ikonické kopce jeden z najkrajších výhľadov a ním sme sa pokochali aj my. Po ceste tak smerom ku vrchom, ako aj na ceste naspäť, sme si užívali nádherné výhľady a pestrofarebné dedinky, ktoré sa rozprestierali buď na pobreží, alebo v lone džungľovitej prírody. Po cestách sme nestretávali len autá, ale napríklad aj psy, mačky či sviňu, ktorá zjavne niekomu utiekla z chlieva a vybrala sa na výlet naprieč ostrovom. Popri cestách sme okrem stromov obdivovali aj paprade. Ale nie také maličké, aké rastú v našich lesoch, ale paprade veľkosti našich bukov či hrabov. Okolo nich sa k ceste ťahali dlhé liany a všade okolo nás tiež rástlo tropické ovocie tak, ako u nás popri ceste rastú jablone či slivky.
Okrem nádhernej prírody nás tešili aj krásne pláže, ktoré sme mali buď pod nosom, neďaleko Castries, hlavného mesta, pri ktorom sme bývali, alebo aj v iných mestečkách, do ktorých sme radi za plážami dochádzali. Našu dovolenku sme odštartovali na Vigie Beach. Na pláži, ktorá je vedľa malého letiska, z ktorého odlietajú karibské aerolinky na okolité ostrovy. Bola čistá, plná paliem s baríkom a tiež s lokálnymi Bobami Marleymi, gandžamanmi a podobnými individúami, ktoré nám za pivko z palmových listov skladali origami. Nás to však mierne otravovalo, keďže sme chceli mať pokoj a kľud a tak sme sa rozhodli, že preskúmame pláž Reduit Beach, ktorá sa nachádzala v rozvinutejšom a jachtármi obľúbenom mestečku Rodney Bay. Tu sme si našli pekné miestečko pod stromom v tichej časti a užívali sme si výhľad na Pigeon Island, prírodnú rezerváciu na neďalekom cípe ostrova. Na pláži sme sa dali do reči s pani predávajúcou čerstvé džúsy a Rotti, indicko-karibský pokrm, ktorý tu bol veľmi obľúbený až tradičný. Na ňom sme si pochutnávali potom skoro každý deň.
Zo slnečných pláží sme sa večer radi vracali z Castries, kde sme bývali, do mestečiek či už Rodney Bay, kvôli reštauráciám či barom, ako aj do neďalekého Gros Islet, kde sa každý piatok konala Friday Night Street Party. Na túto udalosť nás už pozývali aj lokálni plážoví gandžamani, no samozrejme ich pozvánku sme brali ako nejakú turistickú pascu. Avšak, keď nás na tento večerný event posielala aj naša domáca Karen so slovami, že je to naozaj paráda, tak sme nadobudli presvedčenie, že to naozaj bude bezpečné a že to bude stáť za to. A naozaj. Táto street party sa koná uprostred mesta Gros Islet, kde sa uzavrie celé širšie centrum (rozumej niekoľko ulíc), v nich si domáci rozmiestnia šiatre či baríky alebo stolčeky s jedlom, pitím, marihuanou a tak domáci, ako aj turisti sa tu môžu dobre najesť, napiť, zhúliť (to sme ale neskúšali) a tiež si môžu poriadne zatancovať, keďže na križovatke dvoch ulíc sa postaví kamión s DJ-ským pultom a reprákmi a z neho sa rozbehne spontánna párty, ktorá trvá až do polnoci. A ak by ste si mysleli, že pri tejto udalosti budú všade platiť turistické ceny a každý vás tam bude chcieť ošmeknúť, budete na omyle. Normálne ceny za drinky ako aj jedlo. Vybrať si môžete od domácich zo stánkov, alebo z reštík či barov všade naokolo. Je to naozaj paráda a veľmi sa nám tu páčila každá strávená minúta. Dokonca sme sa tu postretali s ľuďmi, ktorých sme evidovali z nami navštevovaných pláži a nechýbali ani plážoví gandžamani, ktorí si tu pilne plnili svoju robotu.
Naše zážitky z dovolenky a z objavovania ďalšieho karibského raja menom Svätá Lucia sú len a len pozitívne a príjemné. Vďaka faktu, že hurikán nezaútočil na ostrov v plnej sile, sme aj na ten náš strach o život zabudli veľmi rýchlo a príjemné zážitky prekryli nie úplne príjemné spomienky na hurikán. Ostrov Svätá Lucia nás potešil tak svojou prírodou, ako aj plážami a tiež aj veľmi príjemnými a srdečnými ľuďmi. Nielen naša domáca Karen, ale aj jej susedia sa s nami radi rozprávali, vždy nám zakývali, keď sme ráno odchádzali z domu a večer sa vracali na ubytko. Dokonca nás nabalili všetci aj množstvom ovocia a snažili sa nám ukázať všetko, čo ich záhrada ponúka. Svätá Lucia je určite ostrov, na ktorý môžeme výlet len a len odporučiť a aj napriek tomu, že sa tu jazdí na ľavej strane, sa nemusíte báť ani jazdy ani ciest. Je tu síce dopravný chaos, ale tak ako my sme si na neho zvykli už za jeden deň, tak si na neho zvyknete aj vy a budete si aj vy len tak zo srandy vytrubovať po ceste a baviť sa na tom, ako sme sa na tom bavili aj my. Do Karibiku sa určite vrátime aj o rok a už zvažujeme, ktorý ďalší ostrov ja a moja milá pani manželka spolu preskúmame.
